Zborník referátov z medzinárodnej konferencie konanej dňa 26. 10. 2010

V údolí rieky Čierňanky, prameniacej v Jablunkovskom medzihorí po sedlom Príslop, neďaleko súčasnej slovensko-poľskej štátnej hranice, ležia tri dediny – Svrčinovec, Čierne pri Čadci a Skalité. Všetky tri boli založené počas kopaničiarskeho osídľovania horných Kysúc, v I. polovici 17. storočia. V minulosti sa v spojitosti s dejinami uvedených obcí spomínali rôzne dátumy a predovšetkým regionálne monografie, či informačné brožúry prezentovali rozličné nehodnoverné údaje, z väčšej časti prevzaté z miestnych obecných kroník alebo zo staršej regionálnej historiografie. Historický výskum za ostatných 20 rokov výrazne pokročil a postupne sa dopĺňajú, spresňujú a dokonca korigujú názory, publikované najmä v 80-tych rokoch minulého storočia. Dejiny územia a lokalít v povodí rieky Čierňanky tak nadobúdajú oveľa zaujímavejší a atraktívnejší charakter.

Osídlenie pred vznikom obcí

Územie okolo Čierňanky sa prvýkrát písomne, hoci nie výslovne, uvádza v listine Budínskej kapituly, obsahujúcou metáciu Varínskeho (Starohradského) hradného panstva. Časť tejto metácie hovorí aj o východnej časti Kysúc. Hranica viedla od ústia Kysuce do Váhu, popri Kysuci vystupovala až k hraniciam s Poľskom a odtiaľ sa stáčala k hraniciam Oravy. 1 Niet pochýb, že takéto ohraničenie v sebe zahŕňalo aj oblasť okolo rieky Čierňanky, resp. jej východnú časť. Priamu, výslovnú stredovekú zmienku nachádzame v známej metačnej listine chotára Krásna nad Kysucou z roku 1417, kde sa spomína potok pod názvom – Swrokpataka (Smolný potok). 2 Práve tento Smolný potok sa v doterajšej historiografii považuje za dnešnú Čierňanku. Ďalšia stredoveká zmienka pochádza z roku 1438, z ohraničenia obcí Budatínskeho panstva, kde sa Čierňanka spomína ako caput Chethcze ( prameň Čadce ). 3 Rieka Čierňanka je z hľadiska hydronymie pozoruhodnou a značne komplikovanou problematikou. Veď doteraz je známych niekoľko pomenovaní, ktorými sa rieka v minulosti pomenovávala či už paralelne, alebo aspoň v niektorých historických periódach – Svrčinovec, Čadca, Čadečka, Skalité, Malá Kysuca. Zo starších zmienok o tomto území ešte možno spomenúť údaje z roku 1540, kedy sa spomína mons Sirchinovecz ( vrch Svrčinovec ), či Sorchinovecz. 4 Počas stredoveku patrila pravdepodobne celá oblasť v povodí Čierňanky do chotára Krásna nad Kysucou.
V priebehu 16. storočia prichádza na Kysuce obyvateľstvo, ktoré vtlačilo osídleniu celého regiónu nezmazateľnú pečať – valasi. Kočovné, migrujúce etnikum sa koncom 15. storočia spomína na majetkoch Strečnianskeho panstva. 5 Už v I. polovici 16. storočia sa dostávajú nielen do chotára Krásna, ale aj do povodia Čierňanky. Z II. polovice tohto storočia sa zachovali  viaceré písomnosti, informujúce nás o priebehu valašského osídľovania regiónu. Obdobný proces vo využívaní, dovtedy málo osídlených a hospodársky nevyužívaných, horských oblastí nastal aj na sliezskej strane Beskýd. A keďže Svrčinovec, Čierne a Skalité boli pohraničnými lokalitami, stali sa dejiskom mnohých vpádov, násilností a vzájomného súperenia poddaných z Tešínskeho kniežatstva na jednej, Budatínskeho a Strečnianskeho panstva na druhej strane. V menšej miere sa vzájomné spory týkali aj Živieckeho panstva. K tomu sa pridružili majetkové spory medzi jednotlivými uhorskými panstvami Strečno, Budatín, v menšom rozsahu do sporov zasiahli aj Bytčianske a Starohradské panstvo. Kompromisnou zmluvou v roku 1583, uzatvorenou medzi majiteľmi Strečna Deršfiovcami a budatínskymi Suňogovcami, si títo vymedzili sféru vplyvu v oblasti východných Kysúc. Medzi inými menovanými sa v nej spomína aj miesto a lúka Svrčinovec a lokalita Liesková, ležiaca dnes v južnej časti chotára Skalitého. 6 V tom istom roku sa úradník Budatínskeho panstva Filip Višňovský sťažoval úradníkovi tešínskej kňažnej v Jablunkove, že tešínski poddaní si postavili košiar na Svrčinovci a chcú tam pásť valašský dobytok. Píše, že tento majetok je odpradávna uhorský. 7 V roku 1592 protestoval majiteľ Budatína Ján Suňog proti násilnostiam, ktoré popáchali poddaní Bytčianskeho panstva na miestach Dlhá, Olešná a Svrčinovec. 8 Škody popáchané poddanými z Tešínskeho kniežatstva na lúkach nad Svrčinovcom sa opätovne pripomínajú v roku 1612. Dejiny troch pohraničných obcí v 17. i 18. storočí sú vzájomnými konfliktami preplnené a sú najsignifikantnejším momentom ich histórie v tomto období.

Čierne

Obec dostala pomenovanie podľa hydronyma Čierny potok. Jeho motiváciou bolo pravdepodobne tmavé sfarbenie dna potoka. Podobné názvy motivované zmyslovým vnemom sú časté – Malá Čierna, Veľká Čierna, Šarišské Čierne a pod. 9 V súvislosti s Čiernym sa v literatúre objavuje aj zaniknutý názov Livine, ktorý ale nemáme doložený hodnoverným písomným prameňom. 10 Najstaršie pečatidlo sa hlási už do 17. storočia. V pečatnom poli je doľava smerujúca hus, stojaca v neidentifikovateľnom poraste. Kruhopis pečatidla je * SIGILVM * PAGI * CZErNE. 11 Rovnako v tomto prípade je najstaršie zachované typárium predlohou pre erb obce.
Prvá písomná zmienka obce pochádza z roku 1638, kedy sa obec spomína medzi majetkami Budatínskeho panstva. 12  Čierne sa muselo začať pretvárať na samostatnú obec len niekedy v tomto čase, pretože v  roku 1637 sa, vo vyšetrovaní sliezskeho vpádu, spomína iba ako miesto Ust Czerne. 13 Na Čierne sa vzťahuje aj sťažnosť tešínskych poddaných z roku 1641, ktorí sa svojej vrchnosti ponosujú na to, že na pol druhej míle od Čadce hore prúdom Čadce
(dn. Čierňanky) sa stavia nová dedina. 14 Túto sťažnosť treba, vo svetle známych písomnosti, chápať vo význame rozširovania už existujúcej obce Čierne. Podľa svedeckých výpovedí z neskoršieho obdobia bol prvým obyvateľom Čierneho nejaký Kužma. V nedatovanej sťažnosti (pravdepodobne okolo roku 1648) sa obyvatelia z Čierneho ponosujú svojmu zemepánovi Gašparovi Suňogovi na násilnosti zo strany poddaných tešínskej kňažnej. 15 Z toho istého roku poznáme richtára Adama Kulimu a iného obyvateľa obce, Ondreja Homolu. 16 Interesantnou skutočnosťou je, že Čierne sa nenachádza v urbári Budatínskeho panstva v roku 1658, hoci predtým svoju sťažnosť adresovali práve jeho majiteľovi Gašparovi Suňogovi. Naopak v roku 1662 sa obec uvádza medzi príslušnosťami hradného panstva Strečno, kde sa píše, že je novopostavená a je ešte v lehote. 17 Od roku 1638, kedy sa Čierne prvýkrát spomína ako dedina do roku 1662 je časový interval 24 rokov. Na tak dlhé obdobie jednotlivé lokality nedostávali oslobodenia od povinností. Pravdou však je, že obec nemusela dostať lehotu hneď pri založení obce, ale až neskôr. Typickým príkladom je Turzovka, ktorá bola založená v roku 1598, no lehota 12 rokov začala plynúť až udelením lokačnej listiny v roku 1602. Podobne Čierne mohlo dostať lehotu neskôr, po roku 1640. V roku 1652 potvrdili príslušnosť Čierneho k Budatínu niekoľkí svedkovia z dediny Lúky pri Divine, ktorí tam, ako služobníci panstva rúbali drevo a pripravovali krokvy. 18 O rok neskôr prišla stoličná komisia priamo do dediny, aby sa presvedčila o škodách napáchaných tešínskym poddaným Mackom Šuškom z Písku. 19 V záležitosti vpádov a násilnosti zo strany svojich sliezskych susedov adresovali poníženú žiadosť svojmu zemepánovi Gašparovi Suňogovi richtári a poddaní z obcí Čadca, Raková, Staškov, Horelica, Svrčinovec, Čierne a Skalité, opäť v roku 1654. 20 Zmienený urbár Strečna z roku 1662 menuje 26 osadníkov a richtára Juraja Budoša. 21 Až budatínsky urbár z roku 1690 uvádza aj Čierne, ale bez povinností, s konštatovaním, že dedina sa začala stavať v roku 1645 ( čo nie je celkom presné. Azda až od roku 1645 začala plynúť novej obci lehota ) a zárubníci nedávali nijaké dávky pretože boli v lehote. 22 Ak porovnáme mená osadníkov z oboch urbárov zistíme, že až polovica mien uvedených v roku 1662 sa zhoduje s menami z roku 1690 – Juraj Budoš, Juraj Šeranc, Ján Muras, Ondrej Homola, Adam Muras, Jakub Muras, Ján Kucmen, Juraj Danko, Michal Kajan, Juraj Priečko, Ján Bocka, Šimon Maj a Blažej Fans (Fonš). Ohodnotenie panstva Strečno z roku 1696 sa  zmieňuje o 30 sedliackych usadlostiach, z ktorých bolo 11 opustených. V obci bola panská krčma i mlyn. Hodnota obce, resp. jej strečnianskeho podielu bola určená na 4033 zlatých. 23

Náboženské dejiny

Podobne ako pri politických dejinách obcí sa prezentovali rôzne teórie o náboženskom živote tunajších obyvateľov, vzniku farností, či stavbách kostolov. Veľmi známa je dnes už takmer legenda o výstavbe prvého kostola v lokalite Latonka v roku 1587 tešínskym jezuitským misionárom Leopoldom Tempesom. V nej sa pospájalo niekoľko navzájom nesúvisiacich udalostí, navyše z rôznych časových období. Tieto informácie však treba zamietnuť, nakoľko v roku 1587 ešte v tejto oblasti nebolo stáleho sídla, nebolo tu trvalé osídlenie a misionár L. Tempes žil v rokoch 1675–1742. Legenda vznikla na základe mylnej informácie v kánonickej vizitácii Skalitého z roku 1767. Vizitácie všeobecne niekedy vykazujú určité nepresností, ktoré porovnaním s inými prameňmi neobstoja.
Všetky tri obce patrili od svojho vzniku do evanjelickej farnosti v Čadci, vytvorenej v roku 1620. Prvým evanjelickým farárom bol Matej Platani, od roku 1655 Juraj Rudinský, ktorý bol v roku 1672 z Čadce vyhnaný. 24 V roku 1674 sa medzi 9 dedinami patriacimi ku katolíckej farnosti Čadca, spomínajú aj Czerne, Skalite a Stwrczinowecz. 25 Prvý drevený kostol bol, podľa prameňov, postavený v roku 1693 v Skalitom a bol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Svojimi darmi kostolu prispeli nitrianski biskupi Blažej Jaklin 26 a neskôr Ladislav Matiašovský. 27 Mnohé do posvätnej výbavy tohto kostola zaobstaral richtár Ján Skokan. Pôvodný skalitský kostolík bol malý, postavený na spôsob kaplnky a mal jeden zvon. Samotná stavba nebola nejako obzvlášť dobre vyhotovená, pretože už v roku 1713 bola vo veľmi zlom stave. Z tohto dôvodu bol na mieste starého, postavený nový, drevený kostol v roku 1723. V tomto období vystupuje na historickú scénu „legendárny“ tešínsky jezuita, páter Leopold Tempes. Svoju misionársku činnosť vykonával aj prostredníctvom stavieb kostolov. Jeho zásluhou boli takto postavené kostoly v Istebnej i Skalitom. Nový drevený kostol v Skalitom bol dlhý 8 a široký 6 siah, v prepočte na súčasné merné jednotky bol dlhý asi 15 m a široký o málo viac ako 11 m (siaha = 1, 896 m). Do nového kostola bol zaobstaraný aj nový oltár dedikovaný úcte patróna sv. Jána Krstiteľa. O misionárskej činnosti pátra Tempesa nám najlepšie a najhodnovernejšie informácie podáva jeho dodnes zachovaný denník. Z toho sa, okrem iného, dozvedáme, že čadčianky farár pátra Tempesa v júni 1723 menoval správcom v záležitosti stavby skalitského kostola. V októbri bol pre kostol zadovážený nový oltár. Na sviatok Všetkých svätých 1723 bol nový kostol v Skalitom slávnostne požehnaný čadčianskym farárom. 28 Súčasný, murovaný kostol bol v Skalitom postavený v rokoch 1787–1793. 29
Dôležitým dátumom pre obce Skalité a Čierne bol rok 1749, kedy bola v Skalitom erigovaná farnosť, ku ktorej patrili aj Čierne a Oščadnica. Svrčinovec naďalej ostal v čadčianskej farnosti. Táto samostatnosť novej farnosti nevydržala dlho, pretože v roku 1760, bola farnosť Skalité, na 12 rokov, znova pripojená k Čadci. Rozhodnutím cirkevnej vrchnosti sa opätovne osamostatnila v roku 1772 a farárom sa stal Jozef Otrokóci. 30 Na konci 18. storočia sa výrazne zmenila organizačná štruktúra katolíckej cirkvi na Kysuciach. Kým do roku 1772 bolo v celom regióne 7 farností ( Vysoká n. Kysucou, Turzovka, Čadca, Zákopčie, Skalité, Stará Bystrica a KNM  ) do roku 1800 sa ich počet viac ako zdvojnásobil.     
Tak vznikla v roku 1796 nová farnosť v Čiernom, ku ktorej bol pripojený Svrčinovec. Podľa vizitácie poslúžilo drevo zo starého skalitského kostola i fary na stavbu týchto stavieb v Čiernom. Prvý kostol v Čiernom bol veľmi jednoduchý, mal jeden zvon, spočiatku bol tiež veľmi skromne vybavený. Svojmu účelu slúžil ďalších takmer 80 rokov, až ho v roku 1875 kvôli dezolátnemu, život ohrozujúcemu stavu, museli zatvoriť.  Bohoslužby sa konali v dočasne upravenej budove farskej šopy. Nový, súčasný chrám sv. Ignáca z Loyoly bol vo farnosti postavený v roku 1888. 31 Ako posledná bola realizovaná stavba, v tom čase filiálneho, kostola Ružencovej Panny Márie vo Svrčinovci. Stavať sa začalo v roku 1936 a 5. júla 1945 bola novostavba slávnostne vysvätená kanonikom Štefanom Krautmannom. 32 Na prahu nového milénia, 1. júla 2001 bola vo Svrčinovci zriadená farnosť.

Záver

Obce v povodí rieky Čierňanky majú veľmi zaujímavú a pohnutú históriu, hoci patria v rámci Kysúc k tým mladším (ak neberieme do úvahy tie lokality, ktoré vznikli v „modernej dobe“ – Makov, Korňa, Klokočov, Dlhá n. K. ). Prakticky od svojho vzniku dlhé desaťročia čelili rôznym sporom a násilnostiam zo strany Tešínskeho kniežatstva, ale aj zo strany poddaných susedného panstva. Objektívne treba priznať, že tunajšie obyvateľstvo robilo odvetné akcie na sliezskom území. V žiadnom prípade to nebola jednostranná záležitosť. Strategická pohraničná poloha ich priam predurčovala na vytvorenie akéhosi „nárazníkového“ pásma. Zásadne ovplyvnila ich dejiny, ale nie výlučne v negatívnom zmysle. K pozitívam patrili možnosti vzájomného obchodu, obohacovania sa kultúrnych prostredí a pod. V rámci histórie troch pohraničných lokalít je zaujímavým dejinným paradoxom, že kým v najstaršej z nich - Svrčinovci bol ako posledný postavený kostol i zriadená farnosť, najmladšia – Skalité mala jeden z najstarších kostolov na Kysuciach a taktiež starú faru.