Kaplnky
Obec mala len jednu pri Markove, postavenú niekedy v prvej polovici XIXI. st., nakoľko tadiaľ viedla železnica, preto bola zrušená. Následne bola vystavená nová kaplnka na briežku – naproti Stašom v roku 1885.

Hrobka Moravských
Druhou kaplnkou je rodinná hrobka Moravských, postavená vd. Máriou Moravskou rod. Jancovou v roku 1894. Pod peknou kaplnkou je vybudovaná hrobka , kde odpočívajú členovia tejto rodiny: Ján Moravský, hl. slúžny v Čadci s manželkou Máriou (staviteľkou hrobky), ich synovia Justín a Koloman, jeho vnuk ( syn Rudolfov) Vendel, ktorý zomrel ako 10 – ročný chlapec, ďalej jeho vnučka vyd. Mariška Andreidesová, ktorá tu bola pochovaná v roku 1927. Predtým sa v kapli občas služievali sv. omše zádušné.

Prvý kostol

Čerňani pomocou okolitých osadníkov postavili drevený kostolík na severozápadnej časti terajšieho územia obce, na mieste zvanom ,,Latoňka“. Kostol sa postavil okolo konca XV. alebo XVI. st. Kostol bol dosť priestranný, stavaný tunajšími tesármi i majstrami z okolia. Hrubé brvná, len na vnútornej strane otesané zapadali v hladký ostrý uhol, nad štyrmi hranami sa týčil vysoký ostrý štít predĺžený v neveľkú vežu, opatrenú jedným zvonom, ktorý sa občas rozhláholil, aby zvolal okolitých Čerňanov, Skalitčanov, Javorinčanov, Istebčanov, Koňakovanov i Čádečanov. Zvon im zvestoval, že je svätej nedele deň, aby upustili od každodenného plahočenia, ťažkej práce, klčovania, čerchlenia starých lesov, ktoré tu od vekov rástli, aby po šiesty deň venovaný úpornej práci, zasvätili siedmy deň Bohu. Kostol navštevovaný väčšinou len stárežou mal vzhľad sedliackej chalupy, len veža naznačovala, že je to Chrám Boží.

Hradská
Hradská cesta - štátna bola stavaná v obci v roku 1855. V župnej správe (od roku 1904 v štátnej správe). Táto hradská tvorí pri osade ,,Ondráši“ veľkú zatáčku – koleno alebo ako krivá cesta. Pomenovanie vzniklo údajne tým, že gazda, ktorý nechcel, aby mu na cestu odpadlo kus záhrady, podplatil inžiniera, ktorý cestu vymeriaval. Ten potom vymeral cestu tak, že obišiel gazdovú usadlosť. Stavali ju asi 5 rokov, cca do r.1800. Hradská - táto sa stavala ako odbočka od už vystavenej cesty Čadca – Mosty, začína sa od kováča na Svrčinovci, vedie cez našu obec v dĺžke 5,6 km. Začína sa od svrčinovskej hranice od kameňa 1,8 km, ten však je asi 50 m od hraničnej tabule a končí pri kameni 7,3 km.

Železnica
Železnica bola stavaná cez územie našej obce v roku 1884. Je to odbočka železnice košicko – bohumínskej ako hlavnej trate stavanej v roku 1870 cez Čadcu, Svrčinovec, na Mosty. Stavali ju po väčšinou Taliani, Nemci a Moravci. Naši ľudia ako robotníci si tiež veľa zarobili, ale vtedy sa neplatilo veľa na deň 2 -3 šestáky. Pozemky pod železnicu museli gazdovia odpredať – štát platil za 1 m2 50 grajciarov. Tiež rieku Čerňanku museli na niektorých miestach ináč obrátiť, začali ju regulovať. Po 30 – rokoch po stavbe hradskej – stavia sa nová komunikačná linka: železnica, ktorá priniesla obci ešte čulejší ruch. Tvárnosť obce sa menila – okrem hradskej , ktorá sa vinula ako biela stuha po úbočiach vŕškov i po rovine, staval sa tu násyp, na ktorom sa začala objavovať dvojica blyštivých koľajníc. Násypov pribúdalo, koľajnice sa predlžovali, potôčiky boli preklenuté mostami cez : Markov potok, Čierny potok, Hrčavský potok i cez menšie potôčky. Konečne inžinieri uznali, že musí táto železná cesta preklenúť aj samotnú rieku Čerňanku ,preto na jednom mieste, na Vyšnom konci obce vystavili väčší železný most. Keď už tkz. ,,vrchná stavba“ bola hotová začalo sa so stavbou nádražia, vystavili vedľajšiu koľaj, kde by mohli odstavovať vozy, po prípade, aby sa mohli vlaky križovať na začiatku i na konci boli opatrené výhybkami. Následne pristúpili ku stavbe nádražnej budovy - bola to prvá poschodová budova. U vyšnej výhybky bol postavený ešte dvojitý byt pre traťmajstra a výhybkára. Železnicou sa premenila nielen tvárnosť obce ale malo to veľký vplyv na zamestnanie Čerňanov. Veľa ľudí sa dostalo k železnici trvale, t. j. i po výstavbe sa stali robotníkmi na ,,štreke“ z robotníkov tkz. pochôdzkári, potom poniektorí sa stali i strážnikmi, brzdármi a výhybkármi. Najstaršími železničiarmi boli: Ján Klužák, Juro Kráľ, Jozef Padyšák – Lorenc, Pavel Švancár, Juraj Benko, Pavel Širanec od Siroty, Jozef Stráňava, Eduard Staš a iní. Vedúcim stavby železnice bol Zigmund Erkulenz.

Pošta
Poštový úrad bol zriadený v obci v roku 1885. Predtým naša obec patrila pod Čadcu, kam dochádzal pre poštu posol, obyčajne obecný boženík. Príchodom železnice sa do obce aj nasťahovala pošta. Prvé svoje sídlo mala v škole, v drevenej budove ríms. kat. ľudovej školy. Prvým poštárom bol Ján Remenár, učiteľ a organista. Od roku 1896 bol poštárom Jäger ( Vadász/ Béla, prednosta železničnej stanice, po ňom ostatní prednostovia až do prevratu. Sídlom poštového úradu sa stala úradná miestnosť nádražia.

Čerňanský kroj
Kroj čerňanský možno deliť podľa toho, kto ho nosí na mužský, ženský, chlapčenský, dievčenský, detský, dievsky (čo nosia dospelé dievky). Tento je najkrajší, lebo k tomu patrí i kroj mladúch. Potom ho delíme na kroj pracovný a kroj sviatočný, či nedeľný. Tento zvlášť u ženských sa delí na biely, čierny /v skutočnosti čierno – biely/ a farebný. Posledný sa zdá byť najkrajším, lebo je pestrý. Potom ku kroji zvlášť obuv na leto a na zimu. Kroj ženský má svoj vývoj. Ľud, aby sa mohol zaodiať dôstojnejším spôsobom, musel pestovať ľan. Na Kysuciach sa už oddávna pestoval ľan. Len jeho obrábanie sa trocha zdokonalilo a priadli ho vretienkami namiesto neskorších ,,vozkov“ či kolovrátkov. Na počiatku celé oblečenie žien pozostávalo z plátna doma vyrobeného, nič sa nekupovalo. Spodné prádlo: košeľa , ktorú na Svrčinovci volali ,,rubač“ a v Skalitom ,,časnocha“, lebo bola tesná ,,stonek“ a kabotek boli z tenkého a sukňa z hrubého plátna. Celé oblečenie bolo vtedy biele. ,,Fortušek“ a šatka na hlavu nastala neskoršie, kedy ženy začali nosiť ,,plachetku“, ktorá bola i na hlave a zakrývavala ženu až po pás. Z toho sa potom vyvinula neskoršie len ,,šatka“, ktorá zakrývala len hlavu a krk. Pod plachetkou nosili vydaté ženy ,,čepec“. Plachetku nosili len do kostola, ináč chodili i do práce, na pole len v čepcu, vtedy bez šatky. Tento prvotný čepec vyzeral trocha ináč ako neskorší, nosila sa k nemu ,,podvičká“. Tá podvička bola trochu väčšia a nebola tak parádne vyšívaná. Kabátek z počiatku tiež nevýšivaný bol neskoršie viac a viac zdobený. Ženy začali vyšívať až vtedy, keď nastali kupované plátna. Z kupovaného plátna ženy videli , že sa už môžu obliekať praktickejšie, lebo biele oblečenie sa moc špinilo. Tak niektorá začala i kúpila si tmavý ,,tlak“ - tlačené plátno na sukňu a za nejakú dobu už to nosila celá dedina. K sukni, aby sa viac ušetrilo, lebo sukňa bola najdrahšia kúpila si aj na čierne ,,fortušky“ a keď neskoršie zvlášť mladšie ženy a bohatšie začali s kupovaním šatiek, nastala móda bielo – čierna. Žena bola po pás biela a od pásu až dole čierna. Cez zimu nosili ešte plachetku na pleciach, zavesenú až dole spustenú plachtu. Biela sukňa sa volala ,,fortuch“ bola pozbieraná a šitá z prerábaného plátna. K tomu nosili biely ,,fertušek“ ,,malinkový“ s červenými bodkami, potom okrem košele sa nosil ,,stonek“ okolo drieku, ten musel byť veľmi tesný, na tom kabotek a obyčajné šatky. Dievky chodili väčšmi učesané na hladko t.j na priedel vlasy boli predelené v prostriedku a v zadu zapletené na vrkoč, ktorý bol ozdobený v týle i na konci širokou mašľou na ,,kystku“ uviazanou. Ďalšou súčasťou odevu žien bol ,,lajbík“ ináč v Sliezsku zvaný ,,živútek“. Bola to vesta odená na kabotek: k čiernemu oblečeniu čierna a k bielemu oblečeniu farebná, obyčajne ružová. Tak sa došlo k pestrému kroju. Pestrý kroj vlastne bol biely, len s pestrým ,,lajbíkom“ a už sa začali objavovať aj farebné fortušky. Farebné čiastky odevu boli pomaly i hodvábne. Mladucha k sobášu mávala biele oblečenie i farebné a na hlave veniec, voľakedy nosili ,,partu“ – ozdobu na spôsob ,,pačorek“ čo nosili ženy na krku. Čím ďalej sa kroj stal ozdobnejším stále z lepšieho materiálu. Najprv všetko bolo z domáceho plátna, potom z ,,tlaku“, z ,,gľotu“ z ,,listru“, zo ,,saténu“ jemnejšieho, potom z ,,linu“ a na koniec už aj z hodvábu. V poslednej dobe nastali aj kabanice, jubky a vňáky. Obuv sa nosila v zime papuče, v lete / mladšie i v zime/ krpce. Do tohto sa obúvali ,,kopycka“ a ,,nogavičky“ t.j dlhé ,,štrimpfle“, ktoré sa zbierali do ,,zbérov“ako harmonika. Noha v ,,nohavičkách“ vyzerala tučná ale všetko, čo bolo tučné bolo pokladané za pekné. V zime obúvali papuče z domáceho súkna a krpce tiež z domácej kože, obyčajne z prasacích koží ale vypracovaných. Krpce boli pekné žltučké a ,,vojkami“ pripnuté k nohe. Do krpcov namiesto ,,kobycov“ obúvali pekné biele onučky, ktoré tu ,,kuščonkami“ volali. Tieto ,,kuščonky“ boli hladko ovinuté k nohe a obtočené ,,novlakami“ a nádstavkami. V zime ku kroji patrila : teplá šatka, alebo dve šatky, kabanica, oblečená na kabátek a keď boli spolu ešte ručník na to, potom sukňa , fortušek a papuče. V lete na robotný deň sa odievali ešte ,,jubky“ alebo ,,jakle“ – boli z plátna obyčajne tmavého urobené kabátiky s jedno alebo dvojradovými gombíkmi. Mladuchy k sviatočnému kroju nosievali také prehozy z tenkého mušelinu alebo linu a volali to ,,lochtuška“. Kroj mužský bol už jednoduchší a z počiatku ani nebol pracovný. Nedeľného nebolo, veď ani sa nechodilo do kostola, alebo ani kostola nebolo. Kroj mužský vtedy pozostával z klobúka, v zime z baranice – čapice, z košele, nohavíc a z krpcov. Klobúk bol so širokou strechou a málo sa nosil, mnohí ho preto nemali, neskoršie sa nosili klobúky s úzkou strechou dodnes nosený a volaný ,,železnoček“. Klobúk už aj preto sa nenosieval, lebo si ho nevedeli zhotoviť, iba v zime si spravili na hlavu pokrývku z kože doma spracovanej. Neskoršie, keď už Čerňani nosievali kože do garbiarov do Sliezska a potom už do Kysuce, či do Nového Mesta alebo do Čadce, potom nosili na hlavách aj baranice. Taká baranica sa potom dedila z otca na syna. Košeľa bola samozrejme z domáceho plátna so širokými rukávmi a bez goliera, u krku sa zpínala hrubšou nitkou z kúdele, usúkanou , neskoršie stužkou. Potom v lete sa nosili plátené nohavice zvané ,,gace“ a v zime súkenné z ovčej vlny zvané ,,nogavice“. Z takej vlny sa nosil tiež dlhší kabát prehodený cez plece so širokými voľne visiacími rukávmi dole uzavretými, aby si tam gazda mohol schovať fajku i peniaze. Tento starodávny svrchník sa volal ,,guňa“ /kuňa, halena/ lenže nebola šitá z bieleho súkna ako nohavice ale z tmavého obyčajne z tmavohnedého kávového. Na pleciach bol aj zdobený. Mladší chlapi i starší nosili krátky kabát, ktorý sa nosil už oblečený nielen prehodený a volal sa ,,burmus“. Tento burmus bol už novšia móda bol aj novším spôsobom zdobený. Bol lemovaný zeleným súknom na golieri a rukávoch. Gombíky boli z kostí. Mužskou obuvou prvotne boli krpce. V lete väčšinou chodili bosí. Ženy chodili v robotný deň bosé a chlapi už len obutí. Do krpcov sa obúvali vlnené ,,kopyca“ / krátke punčochy, niekedy aj po krajoch trocha ozdobené/. Neskoršie už len onuce – kuščonky. Krpce mužské boli z hrubšej kože obyčajne z kravskej, ktoré boli pripnuté návlakmi prevlečenými dvoma dierkami na bokoch a dvoma vzadu. V zime, počas tuhých mrazov vtedy, keď bolo umrznuté nosili sa papuče, i krátke, ženy na spôsob krpcov ušité i dlhé po kolená. Papuče boli šité tiež z toho ,,súkna“ ovčej vlny ako kune. Čižmy a baganče ako i lepšie topánky potom, nemecké košele s golierom nastali až neskoršie, keď sa Čerňani začali rozchádzať po svete ,, na zárobky“. Detské kroje Detské kroje boli tiež jednoduché. Chlapci i dievčatá nosili z počiatku len košeľu, nič inšie. Predtým skoro do 6. rokov neskôr i bohatší rodičia obliekali svoje deti skôr do slušnejšieho šatu. Dievčatá do košieľok, ktoré mali už rukávy vyšité na spôsob ženských ,, kabotek“ do tkz. ,,šatočkov“ tmavej farby. Šatočky boli z tlaku, sako a sukne, neboli pripnuté k pásu, ale boli až hore na ramená a dievčatám svedčili a boli praktické. Keď malo dievča 10-12 rokov už sa začalo obliekať ako dospelé do sukne, fortušku, kabotku, šatky, jubky atď. V zime na šatečky obliekali tiež jubku, na hlavu teplú šatku i dve a priodevali sa ručníkom. Obúvali sa len v zime a to do krpcov alebo papučí. Vlasy si zapletali do ,,vokolkov“, neskoršie do vrkočov, ktoré ozdobovali šnúrkou a do kostola širšou mašľou. Chlapci nosili len košeľu a gace z bieleho domáceho plátna. Neskoršie, keď už chodili do školy, tak im kúpili v Čadci na jarmoku aj kabát a klobúček. Obutí bývali len v zime a najviac v krpcoch. Kabáty, vesty a klobúky nosili často zo starších bratov a z otcov. Čiastky dievčenského odevu, mimo šatky a ručníka šili v placi a po dedine. Doma pre chlapcov šili košele a gacky.